Ako som zabudol 19%*-26.03.2020, 21:25-***

Zabudol som, že som chcel zabudnúť a nezaujímať sa, ako sa číta vlnenie.
Tak som nečítal.
Nevadilo mi to.
Niekomu to vadilo. Tak čítanie a písanie sa malo stať niečím výnimočným
mohlo sa stať.
Ale čítala sa iba Povinná literatúra
a kto platí je pán, pani
a tak sa čítalo. Lebo iba fyzicky viditeľné je Povinne Povinné
Budeš počúvať, v spánku čítať, písať čo povieme,
budeš zato zodpovedný.
Akú som ja len mal trému. Sa mi triasli kolená, lakte, škrtilo ma v krku,
akoby som Visel.

Tak som pozeral do osnov vzdelávania,
optické inštrukcie ani akustické inštrukcie,
ani Od Vedľa inštrukcie, ani pod Lampov inštrukcie,
ani Vibračné inštrukcie, ani reakčné inštrukcie,
som tam nenašiel a makal som ako keby tam boli.
Pozerám lepšie fakt nič nikde.
Takže zistím o čo ide, prečo tam nič nie je
a keď som mal dokončiť Smrť všetkých úplne
ako Povinne Povinné
tak som nemal na to krok, skok, odraz, aby som neumrel,
a mohol o tom spísať zápis, a radiť to v kódovaní ako splnené vzdelávaním.
Len som nerozumel, že som nerozumel.
Asi to bolo tým, že nebudeš rozumieť prišlo v hojnom počte
a prejavovali sa ako nevyhnutné a spoločensky a vzťahovo okamžite Povinne Povinné.
Bol som už veľký, mal som svoj priestrel a vždy som vedel, kde a kam patrím.
Svoj voľný čas som využíval ako som chcel, nemal som tam priestrel, mal som pekný život,
akoby som už nemal, zvláštne.
Ako som začal zapisovať v minulom čase, našiel som si priestrel a v ňom Ihlu
a v nej kefku a v nej kefu a v nej WC kefu.
Táto hierarchia mi naznačila, že pre niekoho som asi už minulosť.
Takže to už nebol môj priestor, ale niekoho iného, tak som sa vidal na cestu obehom nekonečna,
kým som nenašiel znovu stav, kde som nemal priestrel.
Vstúpil som však späť do pôvodu a mal som ho, ale nič v ňom nebolo, znovu som mal Povinne Povinné
a zase časované bomby, míny,
a keď som zaplnil sklady, a išiel odovzdať kľúč, zase som nemal krok, skok, odraz, aby som to zapísal
a udalosť malo stav neviazaný na mňa.
Tak som kľúč nosil so sebou, až som našiel zase Slobodu, vždy to bola jedna štvrtina z ročných období,
mali sme štyri.
Zase som začal písať v minulom čase, pozerám zase priestrel, teraz v ňom vagína, sympatické ženy,
dáka internetová služba, po čase omrzelo,
tak znovu ďaľší kľúč
a keď zo mňa bol celý internet, tak som už nosil ruksak na kľúče,
potom som bol satelitná TV a potom mobilný operátor.
Mal som plnú výstroj, 100 litrový turistický batoh plný kľúčov.
Tak som šiel tie kľúče stratiť, neveril som ničomu, našiel som si horu,
kde jeden výbežok trčal nad ostatné
a kľúče som začal náhodne strácať bez záujmu.
Keď som obišiel celú horu, už som kľúče nemal, nemal som vtedy priestrel, bol som ďaleko.
Bola to moja obĺúbená hora. Hora, ktorej nevadilo nič.
Založil som v mojom pôvode:
Zápisky o Horách, ktorým nevadilo nič a našiel som si odkazy,
kde niečo niekomu vadilo a zaujímal som sa aj o iné ako nosenie a strácanie kľúčov.

Ďakujem ^, navždy moja Množina, ktorej nevadili stratené kľúče, ktoré som nemohol nikomu dať.